Ľubomír Ďuriš sa v rozhovore vracia k momentu, keď po vyše dekáde a desiatkach zápasov s kapitánskou páskou uzavrel reprezentačnú kariéru. Jeho posledný duel však nemal scenár ako z filmu. Namiesto vysnívaného gólu a potlesku prišla bizarná situácia, a to hra bez brankára, strata lopty a inkasovaný gól. Aj takto môže vyzerať realita vrcholového športu.

Diskusia ponúka aj pohľad na nečakane tvrdú stránku hádzanej. Zabudnite na masívne chrániče, ide o šport plný pádov, kontaktov a bolesti. Ľubomír Ďuriš otvorene opisuje, aké je hrať so zlomenou sánkou či poškodeným nervom v oku. „Mesiac som pil len cez slamku. Bolo to najhoršie zranenie v kariére,“ spomína na moment, ktorý na ňom zanechal trvalé následky.

Veľký priestor v podcaste dostávajú aj úsmevné príbehy z hráčskeho života. Medzi nimi vyniká napríklad netradičný príchod na maturitu na červenom Ferrari, v ktorom ho zobral sponzor. „Ráno som sa zobudil a zrazu mi zvoní telefón: ‚Kedy máme prísť? Brácho príde na tom Ferrari. Povedz triednemu, že my si tam ideme sadnúť a budeme s tebou maturovať,‘“ prezrádza s humorom spomienku na deň, ktorý ho na škole zaručene preslávil viac než samotný prospech.

Nechýbajú ani spomienky na legendárne kabínové tresty či divoké oslavy postupov, kde hlavnú rolu zohrávala aj päťlitrová fľaša borovičky.

Zaujímavý je aj pohľad do taktickej stránky hádzanej. Ľubomír Ďuriš vysvetľuje, ako sa tvorca hry dokáže presadiť proti fyzicky dominantným súperom, akým bol napríklad Dainis Krištopans. Kľúčom je kombinácia rýchlosti, techniky a špecifického hádzanárskeho „lepidla“, bez ktorého si modernú hru už nemožno predstaviť.

Výborná atmosféra v štúdiu a otvorenosť hosťa robia z tejto epizódy kombináciu humoru, tvrdých skúseností aj autentických zákulisných príbehov. Ak máte radi športové spovede bez prikrášlenia či s humorom, najnovšiu epizódu podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk by ste si rozhodne nemali nechať ujsť.

V otvorenej a uvoľnenej debate sa poslucháči dozvedia, ako vyzerá realita priamych prenosov, ktoré sa často môžu v priebehu pár sekúnd zmeniť na nečakaný boj s okolnosťami. Matúš Krutý s humorom spomína na situácie, keď musel komentovať zápas napriek vážnym zdravotným problémom či zvládať nečakané technické komplikácie počas vysielania.

Moderátori otvorili aj tému improvizácie v priamom prenose. Príkladom je moment, keď počas neplánovanej situácie padol gól a komentátor musel ihneď reagovať bez štandardnej prípravy. Práve takéto momenty podľa Matúša Krutého ukazujú, aké dôležité sú pokoj, skúsenosti a schopnosť rýchlo sa zorientovať.

Nechýbajú ani spomienky na stresujúce situácie mimo samotného zápasu. Šéf športového spravodajstva STVR s dávkou sebairónie opisuje moment, keď takmer zmeškal ranný živý vstup: „Zobudil som sa na to, ako mi niekto zvoní a hovorí: ‚Matúš, kde si?‘ Pozrel som na hodiny, 6:04...“

Rozhovor sa však postupne presúva aj k vážnejším témam. Veľký priestor dostáva práca s mládežou, ktorej sa Matúš Krutý venuje ako tréner hokejbalového HK Vajnory. Otvorene pomenúva jeden z najväčších problémov dnešného športu, a to tlak rodičov na deti. Podľa neho práve prehnané ambície často brzdia prirodzený rozvoj mladých hráčov a narúšajú autoritu trénera.

Poslucháči sa dozvedia, aké náročné je pracovať s detskou psychikou v prostredí, kde dieťa dostáva rozdielne pokyny z lavičky a z tribúny. Téma rodičov na tréningoch či zápasoch tak dostáva konkrétny pohľad priamo z praxe.

Záver rozhovoru patrí curlingu. Športu, ktorému sa skúsený novinár venuje nielen ako komentátor, ale aj ako aktívny hráč. V diskusii približuje jeho špecifiká, taktické nároky aj fyzickú stránku, ktorá je často verejnosťou podceňovaná. Nechýba ani zaujímavý detail o tradícii, ktorá je pre tento šport typická. „V pravidlách je napísané, že víťaz pozýva po zápase zdolaného na drink,“ prezradil s humorom.

Výborná chémia medzi moderátormi a hosťom zaručuje, že sa pri počúvaní nebudete nudiť ani sekundu. Okrem úsmevných príhod z televízneho prostredia ponúka rozhovor aj autentický pohľad na fungovanie športových médií, prácu s mládežou a zákulisie menej populárnych športov.

Ak hľadáte kombináciu humoru, zákulisných informácií a úprimných názorov na súčasný šport, najnovší diel podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk s Matúšom Krutým by ste rozhodne nemali vynechať.

V najnovšej epizóde hokejového podcastu suSPEAK si za mikrofón k moderátorskej dvojici Marek Marušiak a Rasťo Konečný sadol práve tento dlhoročný útočník a súčasný generálny manažér MHA Martin. V otvorenej debate bez servítky rozprával o realite slovenského klubového hokeja, vlastnej kariére aj o zákulisí fungovania tímu, ktorý sa snaží vrátiť na mapu extraligových miest.

Byť generálnym manažérom a zároveň aktívnym hráčom v jednej šatni prináša množstvo bizarných i komických situácií. Jaroslav Markovič to berie s nadhľadom, no priznáva, že prepínať medzi týmito dvomi rolami nie je vždy jednoduché. Ako s úsmevom poznamenal: „Mám veľmi ťažké rozhovory s manažérom večer pri víne, keď sa dokážeme veľmi ťažko pohádať. Niekedy to vyznie zle pre chlapcov a niekedy pre manažéra.”

Poslucháči sa tak z prvej ruky dozvedia, ako kabína reaguje, keď na ľad vykorčuľuje samotný „šéf”, aké náročné je manažovať tím s obmedzeným rozpočtom a aké rozhodnutia musí človek v tejto dvojrole robiť.

Rozhovor sa však zďaleka netočí len okolo seniorského „áčka” a bojov v druhej najvyššej súťaži. Ako funkcionár vidí Jaroslav Markovič veľmi hlboko aj do problémov mládežníckeho hokeja, kde podľa neho často brzdí rozvoj detí najmä tlak rodičov. V dnešnej dobe sú očakávania mnohých z nich neúmerne vysoké.

Pravý hokejový fanúšik si pri počúvaní príde na svoje aj pri spomienkach na Markovičovu bohatú hráčsku kariéru. Opora úspešnej striebornej „osemnástky” z roku 2002 spomína na draftové sklamanie, na cenné skúsenosti zo zámorskej USHL aj na slávnu martinskú éru z prelomu desaťročí.

Nechýbajú ani zaujímavé historky zo zahraničia. Svoje pôsobenie vo Francúzsku opísal s typickým humorom: „Jeden zápas za týždeň, 26 zápasov za sezónu a celý týždeň pohoda, bageta, croissant, vínko.” Obrovským kontrastom k tomuto životnému štýlu boli napríklad vybičované derby zápasy v drese Žiliny, kde musel čeliť nielen tlaku na ľade, ale aj hlasným a často poriadne šťavnatým pokrikom z tribún.

Výborná chémia medzi moderátormi a ich hosťom zaručuje, že sa pri počúvaní nebudete nudiť ani sekundu. V uvoľnenej debate sa dozviete aj to, aká je vízia martinského hokeja do budúcnosti, aké náročné je v dnešnej dobe zohnať strategického partnera a prečo sa klub snaží postupne stabilizovať svoje fungovanie. Padne aj meno slávneho odchovanca Richarda Pánika a otázka, či by si ešte niekedy mohol obliecť dres rodného mesta.

Ak hľadáte úprimný pohľad do zákulisia slovenského hokeja, doplnený o množstvo šatňového humoru a zaujímavých spomienok, najnovší diel podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk s Jaroslavom Markovičom by ste si rozhodne nemali nechať ujsť.

Zatiaľ čo fanúšikovia vidia predovšetkým výkony hráčov na ľade a taktické pokyny trénerov na striedačke, o celkový obraz národného tímu a jeho bezproblémové fungovanie sa stará tím profesionálov v úzadí. Práve do tohto fascinujúceho a pre verejnosť často skrytého sveta vás zoberie najnovšia epizóda podcastu suSPEAK.

Marek Marušiak a Rasťo Konečný v nej vyspovedali mediálneho manažéra slovenskej reprezentácie Tomáša Kyselicu, ktorý poodhalil nielen náročnú operatívu pri kádri počas ostro sledovaného turnaja, ale najmä tvrdú realitu tzv. mixzóny. Práve tam sa totiž bezprostredne po záverečnej siréne stretávajú vyčerpaní hráči s novinármi, ktorí okamžite bažia po atraktívnych vyjadreniach.

V týchto kritických momentoch musí ísť občas tradičná diplomacia bokom a mediálny manažér sa mení na ochrancu samotnej kabíny. Tomáš Kyselica v otvorenom rozhovore priznáva, že často musí fungovať ako „mixzónový ťahač“, čo zástupcovia médií prirodzene neradi vidia. Z pohľadu zdravého fungovania tímu je to však absolútna nevyhnutnosť.

„My tam nie sme na to, aby sme boli za chrumkavých a dobrých... Sme tam na to, aby sme v prvom rade trochu chránili tých chalanov,“ vysvetľuje Tomáš Kyselica a zdôrazňuje, že najmä po vypätých dueloch platí v tíme dôležitá zásada krízovej komunikácie. „Zlaté pravidlo je v emočnom vypätí po zápase lepšie nepovedať nič, ako povedať nejakú blbosť,“ dodáva s tým, že mediálny tím musí prísne strážiť čas a vyťaženosť najväčších hviezd.

Ako sám podotkol na margo obrovského záujmu o draftovú jednotku: „Keď ide Juraj Slafkovský na dvadsať stanovíšť, tak ho nemôžete tam nechať po päť minút na každom.“

Výborný rozhovor však ani zďaleka nie je len o tlaku a mediálnych povinnostiach po ťažkých zápasoch. Poslucháči sa dozvedia úsmevné detaily o tom, ako si kabína jednohlasne odhlasovala za gólovú pieseň virálny hit „Cingi ľingi bom“, aj to, aké je stať sa z ničoho nič spisovateľom a spolupracovať s trénerskou legendou Craigom Ramsaym na tvorbe jeho knižnej biografie.

Chýbať nebude ani pohľad na prácu s juniormi a očakávania smerom k blížiacim sa MS v hokeji do 18 rokov na domácom ľade v Trenčíne a Bratislave.

Ak chcete skutočne pochopiť, ako funguje národný tím po tom, čo zhasnú hlavné reflektory nad ľadovou plochou, tento priamy a miestami poriadne vtipný rozhovor by ste si rozhodne nemali nechať ujsť.

„Môžem to nazvať tak, že Gary Bettman (komisár NHL, pozn. red.) partičkového hokeja?“ zaznelo hneď v úvode z úst Rasťa Konečného. A hoci sa Andrej Vymyslický tejto nálepke s úsmevom bráni, čísla hovoria jasne. Pod jeho rukami vyrástla komunita, ktorá už dávno prerástla rámec jednej bratislavskej ligy.

Ak si myslíte, že amatérsky hokej je len slabšou kópiou toho profesionálneho, najnovšia epizóda podcastu vás rýchlo vyvedie z omylu. Moderátori Marek Marušiak a Rastislav Konečný otvorili debatu o svete, kde sa hrá pre radosť, no emócie sú často silnejšie než v Tipsport lige. Andrej Vymyslický si tým prostredím prešiel od brankára až po organizátora.

Práve z tejto vášne vznikla vízia vybudovať niečo viac než len súťaž. RAHL dnes združuje 34 tímov a viac než tisíc hráčov. Zápasy sa streamujú, vyhlasujú sa hráči kola aj mesiaca, organizujú sa galavečery či Winter Classic pod holým nebom. „My hovoríme, že sme viac ako liga. Chalani tým žijú. V robote sa rozprávajú o zápase, na pive o ďalšom,“ opisuje Andrej Vymyslický atmosféru, ktorú prirovnáva až k náboženstvu.

S rastom však prichádzajú aj problémy. Amatérska liga si musela vytvoriť vlastnú disciplinárnu komisiu. „Chceš ísť v pondelok do roboty celý a nie že tam ťa niekto bude naháňať hokejkou a vyhrážať sa ti,“ hovorí otvorene. V lige padali hokejky cez tvár, rozdávali sa stopky aj doživotné zákazy. Jeden z najbizarnejších? Hráč po vylúčení vbehol na ľad na bicykli a začal sa tam počas zápasu voziť.

Jeho ambície však presahujú Bratislavu. Dnes je na Slovensku približne 17 amatérskych líg a okolo šesťtisíc aktívnych hráčov. V roku 2024 sa uskutočnil prvý ročník oficiálnych majstrovstiev Slovenska amatérov, druhý sa chystá s účasťou dvadsiatich tímov. Cieľom je prepojiť ligy, pomáhať im organizačne aj finančne, no nezasahovať do ich identity. „Nechceme nikomu hovoriť, ako má viesť svoju ligu. Chceme si navzájom pomáhať,“ vysvetľuje.

Ambície siahajú ešte ďalej, a to až k medzinárodnej spolupráci. Tímy z prostredia RAHL sa zúčastnili majstrovstiev sveta v rybníkovom hokeji vo Fínsku, kde sa spomedzi deväťdesiatich mužstiev prebojovali až do finále „fun“ kategórie.

Rozhovor však priniesol aj vážnejšie momenty. Andrej Vymyslický spomenul nepríjemné zranenie kolena, ktoré ho vyradilo z hry, a zároveň potvrdil, že amatérsky hokej je často o obetovaní voľného času, energie aj vlastných financií. Organizátori, rozhodcovia či kameramani fungujú popri bežných zamestnaniach. „Robíme to po večeroch, niekedy aj do druhej rána. Musíš byť tak trochu prepnutý a musí ťa to baviť, inak to nezvládneš,“ priznáva.

Mladá jazdkyňa, ktorá len nedávno získala prestížny kontrakt s Red Bullom, v rozhovore poodhalila zákulisie športu, v ktorom rozhodujú stotiny sekundy a kde strach nemá miesto. Hoci sa dnes rúti dolu kopcami na dvoch kolesách, jej športové korene siahajú k ľadu a mantinelom.

Práve hokejové začiatky boli jednou z kľúčových tém debaty, v ktorej Simona Kuchyňková s úsmevom priznala, že na korčuliach bola skôr technickým typom než ostrostrelcom. „Ja som to nevedela, nemala som silu vystreliť. Bola som strašne krivá, ale mala som rýchlosť a vedela som tvoriť šance,” spomína na časy v hokejovom výstroji.

Táto komplexnosť a dravosť jej zostali dodnes, hoci hokejku vymenila za riadidlá. Prechod k cyklistike bol prirodzeným vyústením rodinného nastavenia, no cesta na vrchol enduro scény si vyžiadala obrovskú dávku odvahy a odolnosti voči bolesti.

V podcaste sa dozviete aj to, aké náročné je udržať koncentráciu počas vyčerpávajúcich pretekov, keď svaly vypovedajú službu. Simona Kuchyňková detailne opísala fenomén známy ako „arm pump”, kedy predlaktia pod náporom vibrácií a neustáleho brzdenia doslova skamenejú.

„My brzdíme jedným prstom. A dostala som sa do takého štádia, kedy som už musela brzdiť obidvomi aj tromi prstami. Už mi to bolo úplne jedno a myslela som si, že toto je môj koniec,” opísala dramatické momenty z majstrovstiev sveta.

Napriek extrémnemu riziku však pre ňu adrenalín zostáva drogou, bez ktorej si svoj život nevie predstaviť.

Ešte silnejším momentom rozhovoru je Simonina osobná skúsenosť so zdravotnými komplikáciami, ktoré mohli predčasne ukončiť nielen jej kariéru, ale aj život. Diagnóza aneuryzmy v mozgu a následná operácia jej od základov zmenili pohľad na svet. Hoci jej lekári odporúčali nájsť si iný šport, Simona Kuchyňková sa nevzdala a s odstupom času túto skúsenosť vníma ako niečo, čo ju nesmierne posilnilo.

„Vždy sa snažím užívať si život čo najviac, lebo stačí jedna sekunda a je to out,” hovorí úprimne o svojom novom prístupe k pretekaniu aj každodennosti.

Tento rozhovor v rámci podcastu suSPEAK nie je len o bicykloch a hokeji. Je to príbeh o nezlomnej vôli, radosti zo života a o tom, ako chutí šampanské vypité priamo z cyklistickej tretry. Ak chcete vedieť, prečo sa Simona Kuchyňková nebojí medveďov, ale prekvapil ju jeleň, alebo ako dokázala vyhrať Svetový pohár o jedinú desatinu sekundy, nenechajte si ujsť celú epizódu. Je to jazda, pri ktorej nebudete chcieť brzdiť.

„Netušil som, že vy ste boli spoluhráči a že Matúš bol brankár,” priznal hneď v úvode prekvapený Rasťo Konečný, čím otvoril dvere do takmer zabudnutej športovej minulosti známeho umelca.

Ak si myslíte, že spojenie jemného umeleckého sveta a drsnej hokejovej šatne nejde dokopy, táto epizóda podcastu suSPEAK vás rýchlo vyvedie z omylu. Moderátori Marek Marušiak a Rasťo Konečný si do štúdia nepozvali len známu tvár z televíznych obrazoviek, ale predovšetkým svojho bývalého parťáka z ľadu, s ktorým zdieľali šatňu v Slovane aj v Ružinove.

Výsledkom je bezprostredná debata plná nostalgie a sebairónie. Matúš Kvietik otvorene hovorí o svojej mládežníckej kariére a s úsmevom vysvetľuje, prečo ho tréneri a spoluhráči kedysi prirovnávali k legendárnemu Dominikovi Hašekovi.

Nebolo to však len pre jeho talent, ale skôr pre jeho absolútne neortodoxný štýl, ktorý pramenil z prozaického dôvodu – v bránke bez okuliarov jednoducho takmer nič nevidel. „Ja som bol vo všetkom odvážny človek,“ smeje sa Matúš Kvietik pri spomienke na to, ako chytal viac intuíciou než zrakom, čo potvrdil aj pri opise svojich zákrokov: „Videl som tieň, tak som tam hodil lapačku... A chytil som to.“

Podcast suSPEAK je známy svojou uvoľnenou atmosférou, no tentoraz sa mantinely humoru posunuli ešte ďalej, keď moderátori s hosťom otvorili archív „kabínových” hriechov. Poslucháč sa dozvie exkluzívne detaily z hokejového dospievania, napríklad o tom, prečo a ako Matúš Kvietik vyhodil záchodovú misu do vzduchu.

Všetko sa začalo nevinnou stávkou s pyrotechnikou. „Nemáš na to hodiť tú petardu do toho hajzla... A ja že nemám na to?“ opisuje Matúš Kvietik moment, kedy precenil pevnosť keramiky. „My sme si mysleli, že vybuchne voda von,“ dodáva so smiechom k incidentu, ktorý sa zapísal do dejín ich ročníka.

Núdza nie je ani o kuriózne zranenia, ako keď Matúš Kvietik počas detskej bitky v šatni hlavou zdemoloval sanitu. „Hlavou som rozbil umývadlo. Mama ma skoro zabila,“ spomína na ťažký týždeň.

Rozhovor však nezostáva len pri zábave a dotýka sa aj vážnejších tém, keď Matúš Kvietik úprimne priznáva dôvody, prečo musel lapačku a vyrážačku definitívne zavesiť na klinec. Problémy s kolenami a prudkým rastom v kritickom veku vystavili jeho športovým ambíciám nekompromisnú stopku.

„Odpálila sa mi šľacha na kolene... Prišiel som znova, na druhom tréningu zas,“ opisuje koniec nádejnej kariéry.

Čo ho priviedlo k písaniu knihy? Ako sa vyrovnával s predčasným koncom hokejového sna? A čomu sa venuje dnes, keď je zrazu slobodnejší než kedykoľvek predtým?

„Kniha už bola napísaná. Začal som ju písať asi 5 rokov dozadu. Po tom, ako som ukončil kariéru, som sa ju rozhodol vydať. Chcel som vedieť, či som ako človek schopný vydať knihu,” prezradil v podcaste na ŠPORT.sk rodák z Liptovského Mikuláša, ktorý svoju knihu vyslal do sveta v slovenskej aj anglickej verzii.

V rozhovore sa vrátil aj k rozhodnutiu ukončiť kariéru, ktoré síce neprišlo zo dňa na deň, no nieslo so sebou veľkú vnútornú ťarchu. Hovoril o bolestiach, zraneniach, psychickej neistote aj o tom, ako sa musel naučiť prijať fakt, že sen, ktorý si vysníval ako malé dieťa, sa nenaplní tradičnou cestou.

Výraznou témou boli aj formujúce momenty jeho mladosti. Od odchodu do Švédska v mladom veku cez pôsobenie v zámorí až po tragickú smrť Borisa Sádeckého, pri ktorého kolapse bol priamo na ľade. Priznal, že práve tieto skúsenosti ho najviac posunuli po ľudskej stránke a dali mu nový pohľad na život.

Na záver podcastu sa vrátil aj k samotnému posolstvu svojej knihy, ktorú nevníma cez čísla či predaje. Dôležitejší bol pre neho ľudský rozmer a osobná skúsenosť. „Pre mňa malo zmysel pomôcť aspoň jednému človeku. Keď sa mi jeden ozval, cítil som, že to celé malo význam,” priznal úprimne. Knihu vníma ako symbolické uzavretie jednej životnej kapitoly a dôstojnú bodku za kariérou.

Čo ho drží pri hokeji tak dlho? Ako zvláda kombináciu práce, rodiny, tréningov, zápasov a rekreačného futbalu? A prečo sa stal novým predsedom futbalového klubu v obci, kde trávi voľný čas?

V podcaste na ŠPORT.sk rodák zo Skalice priblížil, že hoci už „päť rokov končí”, motivácia stále nehasne. V Senici pravidelne vtipkujú, či bude aj naďalej pokračovať, a kým dokáže strieľať góly či pomôcť prihrávkou, nevidí dôvod prestať. „Stále ma to baví. Je to síce amatérska liga, ale korčuľovať treba aj tam. Som rád, že sa popri práci aj hýbem,” hovorí s úsmevom.

V rozhovore zároveň odkrýva aj svoj futbalový život. Popri hokeji hráva za TJ Družstevník Prietrž a od januára sa stal dokonca predsedom klubu. S manželkou pracujú na vynovení zázemia a snažia sa posunúť miestny futbal o krok vyššie.

Reč prišla aj na syna, ktorý si síce príde pozrieť zápasy v Senici, no hokej ako divák veľmi neprežíva. Zato o to viac kritizuje. „On príde, pozrie a povie: ‚Mňa to nebaví.’ On je takýto kritik. V sedemnástich rokoch už sa radšej bude túlať po meste,” smeje sa René Jarolín.

V podcaste nechýbali ani úsmevné spomienky na roky v Skalici a na pamätné súboje s Popradom. Nezabudol ani na svoju pestrú hokejovú cestu po Európe. Zaspomínal si na pôsobenie v Edinburghu Capitals, kde zažil typický britský hokej s vášnivými fanúšikmi, ako aj na angažmány v ďalších kluboch na ostrovoch. Priblížil aj svoje obdobie v Marseille, ktorú dodnes označuje za jednu z najšpecifickejších zastávok kariéry.

Ako spomína na svoje hokejové začiatky v Slovane? Čo mu dala medaila z juniorských majstrovstiev sveta 1999 či sezóna v USHL? A aké ambície má pri budovaní úplne nového projektu na Záhorí?

V podcaste na ŠPORT.sk bývalý hokejový útočník priblížil, ako sa jeho hokejový príbeh začal už v detstve, keď ako 6-ročný prišiel domov s tým, že chce hrať hokej. V Slovane rýchlo rástol a v juniorke sa stal kapitánom. „Mojím snom bolo, že raz budem sedieť v strede tímovej fotky ako kapitán Slovana. Nesníval som o NHL,” priznal.

Silným momentom jeho kariéry boli MS do 20 rokov v roku 1999. Michal Hudec sa na turnaj dostal ako náhradník po zranení Petra Fabuša, no napokon zažil nezabudnuteľný šampionát. „Dodnes ma mrzí semifinále s Rusmi, že sme nešli až do finále. Z 0:3 sme to stiahli na 2:3 a tretiu tretinu sme ich drvili,” zhodnotil.

V období, keď pôsobil v Českých Budějoviciach, si zahral aj svoje jediné seniorské majstrovstvá sveta v Rige 2006. Na turnaj sa dostal ako trinásty útočník a neskôr sa dočkal aj gólu. „Bol som rád, že som tam bol aspoň raz,” dodal.

Silnú stopu zanechal aj v Banskej Bystrici, kde bol kapitánom. Do klubu prišiel v čase, keď nemal žiadny angažmán a po problematickej sezóne v Česku. Po úspešnej sezóne sa vrátil do Slovana, no neprebojoval sa do zostavy KHL, a tak zamieril späť do Bystrice.

Aktuálne je okrem iného aj výkonným riaditeľom nového hokejového klubu HK Malacky: „Je to veľká výzva. Chcem vytvoriť zdravé prostredie, kde budeme komunikovať a hovoriť pravdu. Chcem tomu dať iný level fungovania mládežníckeho klubu.”

V podcaste na ŠPORT.sk sa 24-ročný gólman otvorene rozhovoril o boji s diabetom 1. typu, ktorý mu diagnostikovali v 13 rokoch. „Prvá veta doktorky bola, že nemôžem hrať hokej, že s tým sa mám rozlúčiť,” spomína Roman Rychlík na moment, ktorý mohol ukončiť jeho kariéru skôr, než sa poriadne rozbehla.

Namiesto toho sa však začala cesta plná sebadisciplíny a sebapoznávania. Trebišovský rodák, ktorý začínal na zamrznutom rybníku v mestskom parku, sa prepracoval až do extraligy a dnes patrí medzi najstabilnejších slovenských brankárov. V otvorenom rozhovore vysvetlil, ako vyzerá jeho každodenný režim s podávaním inzulínu štyrikrát denne a prečo sú zápasové dni pre diabetického športovca extrémnou výzvou.

Roman Rychlík podrobne opísal, ako stres a adrenalín pred zápasom robí jeho telo inzulínovo rezistentným a ako sa snaží udržať psychickú pohodu, pretože práve tá zásadne ovplyvňuje hladinu cukru. Hovoril aj o tom, ktorí hokejisti z NHL s rovnakým ochorením sú pre neho vzorom a inšpiráciou, že sa dá fungovať aj na najvyššej úrovni.

V podcaste si spomenul aj na kurióznu situáciu zo začiatku kariéry, keď mal za jednotku a zároveň svojho agenta Tomáša Vošvrdu. Roman Rychlík vysvetlil, prečo v tom nevidel problém a ako táto netradičná situácia vyzerala zvnútra šatne. Zaujímavosťou je aj fakt, že chytá s lapačkou v pravej ruke, čo v rozhovore vtipne rozobral spolu s moderátormi.

Dnes je súčasťou jednej z najsilnejších brankárskych trojíc v extralige po boku Connora LaCouveea a Andreja Košarišťana. Roman Rychlík ponúkol v suSPEAKu úprimný rozhovor o tom, že limity sú často len v našej hlave a stačí ich neprijať.

Ako si spomína na štúdium v USA, kde získal titul z biznis manažmentu? Čo mu dala skúsenosť z NCAA a ako sa po návrate na Slovensko dostal až na olympiádu? A ako vníma ambície Nitry v aktuálnej sezóne?

Miloš Bubela v podcaste priblížil svoju cestu z Považskej Bystrice cez Trnavu až do zámoria. Spomínal, ako ho počas juniorského turnaja v Kanade oslovila americká univerzita, ktorá mu ponúkla plné štipendium. Počas štyroch rokov v NCAA popri hokeji dokončil štúdium a neskôr sa pozrel aj do AHL. Napokon sa rozhodol pre návrat do Európy.

V rozhovore sa dotkli aj olympijskej skúsenosti z Pjongčangu, kam sa dostal po výbornej sezóne v Banskej Bystrici. „Celý rok bol úžasný. Po piatich rokoch som prišiel na Slovensko, bol som veľmi rád,” opísal svoje pocity. Olympiádu vníma ako výnimočnú skúsenosť, ktorá ho posunula herne aj ľudsky.

V diskusii sa vrátil aj k titulom s Banskou Bystricou a Nitrou. Priznal, že finálové série, ktoré sa lámali v siedmom zápase, ho naučili vnímať prehry ako súčasť rastu. S odstupom času ich považuje za dôležité momenty, ktoré mu ukázali, že úspech vo veľkom finále tvoria detaily a súhra okolností.

Na záver sa rozhovor preniesol aj k jeho súčasnému pôsobeniu v Nitre. Tretí rok v klube berie ako novú výzvu a motiváciu zlepšovať sa. „Cieľ je zlepšovať sa rok od roka. Už sa nechystám do NHL, ale chcem mať potešenie z hokeja,” priznal. Miloš Bubela zároveň dodal, že tlak médií a sociálnych sietí sa snaží nevnímať, sústredí sa len na hru a radosť z hokeja.

Ako sa dostal k populárnemu televíznemu projektu a čo všetko musel absolvovať počas niekoľkých castingov v Bratislave a Prahe? Ako reagovalo hokejové prostredie, keď sa rozhodol na mesiac odísť na Tenerife? A čo pre neho znamená, že napriek úspešným sezónam v druhej najvyššej súťaži stále nedostal väčšiu šancu v extralige?

„Doslova som si to vymanifestoval. Keď sme pred sezónou natáčali videá gólových osláv na kocku, na papier som si napísal: ‚Love Island, ozvite sa,’” vysvetľuje s humorom počiatky rozhodnutia. Po desiatich dňoch v hotelovej izolácii sa konečne dostal do šou. Bral ju s nadhľadom, no podľa vlastných slov ho na obrazovke vykreslili v inom svetle, než aký naozaj je.

Po návrate na Slovensko sa rýchlo zapojil do tréningového procesu a tréner Jerguš Bača mu dal dôveru už po dvoch dňoch na ľade. „Klobúk dole pred trénermi, že to rešpektovali. Chalani mi to dali vyžrať, samozrejme, v dobrom. Tešili sa zo mňa a sledovali úplne všetko,” prezradil s úsmevom.

V rozhovore taktiež priznal, že ho trápi, že napriek produktívnym sezónam zatiaľ nedostal príležitosť v extralige. Patrí medzi najvyťažovanejších hráčov svojho tímu, pravidelne sa presadzuje strelecky a naďalej verí, že šanca v najvyššej súťaži ešte príde. Napriek sklamaniu si zachováva nadhľad a motiváciu hľadať nové výzvy. Okrem hokeja ho láka aj svet šoubiznisu či bojových športov. Od detstva obdivuje filmové príbehy o boxeroch a túži si raz vyskúšať zápas v ringu.

Ako sa z bývalého obrancu, ktorý o trénerskej kariére spočiatku vôbec neuvažoval, stal asistent v národnom tíme? Prečo ho napokon úplne pohltila práca s videom? A s čím sa dnes musia vyrovnávať mladí hráči, ktorí čelia tlaku sociálnych sietí a porovnávaniu sa s rovesníkmi?

Peter Frühauf otvorene priblížil začiatky svojej trénerskej dráhy, keď ho k tejto ceste presvedčil Ján Pardavý. „Jano ma viedol tak jednoducho a jasne, že som sa po pár mesiacoch cítil ako ryba vo vode,” spomína. Zlomovým bodom bola aj jeho skúsenosť s videoanalýzou, ktorej sa pôvodne obával, no napokon mu práve ona spojila hráčsky a trénerský svet.

V úprimnom rozhovore sa dotkol aj témy rešpektu v kabíne po konci aktívnej kariéry či špecifík mladej generácie hokejistov. Podľa neho dnes mladí hráči čelia úplne inému tlaku než v minulosti, najmä kvôli sociálnym sieťam a prebytku informácií.

Na záver sa vyjadril aj k očakávaniam od nadchádzajúcej sezóny. Slovensko čakajú juniorské majstrovstvá sveta, zimná olympiáda i seniorské MS. „Každý si praje úspech, semifinále, medailu. Veľa ľudí sa smeje, ale kto nechce? Ako chcete spraviť úspech bez toho, aby ste sa na to nastavili?” dodal.

Ako sa dostal charizmatický hlas z časopisu Vrútočan k športovému komentovaniu? Čím si prešiel na svojej ceste od mladého eléva až po ikonického komentátora RTVS? A aké sú jeho najintenzívnejšie spomienky z bronzových medailí Slovenska na MS v hokeji 2003 či ZOH 2022?

Pavol Gašpar v rozhovore odhalil zákulisné momenty svojej kariéry, ktorá sa začala v roku 2003 komentovaním extraligových zápasov vo Zvolene. Zaspomínal si na nezabudnuteľné zážitky z olympiády vo Vancouveri 2010, kde sa Slovensko takmer postaralo o senzáciu v semifinále proti domácej Kanade.

„Kanada doma a bála sa o výsledok, to je niečo, čo... Neviem si to teraz predstaviť,” spomína Pavol Gašpar na jeden z najemotívnejších momentov svojej kariéry.

V odľahčenom tóne prezradil aj trápne chvíle za mikrofónom, vrátane toho, ako sa po MS v hokeji 2002 dostalo do živého vysielania niečo, čo tam určite nemalo byť.

Najnovšia epizóda podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk ponúka fascinujúci pohľad do zákulisia športového komentátorstva, zmien, ktorými si táto profesia prešla v digitálnej ére a očakávaní pred blížiacou sa zimnou olympiádou v Miláne a Cortine d'Ampezzo.

Bývalý hráč Slovana a mládežnícky reprezentant Matej Múčka odhalil, ako ho zranenia prinútili prehodnotiť kariéru a ako sa napokon našiel v trénerskej profesii. „Začínal som v Česku na trénerských kempoch, kde ma prekvapilo, že deti mali dva tréningy denne a na oboch ani nevideli puk,” spomínal na svoje trénerské začiatky v Karlových Varoch, kde spoznal úplne iný prístup k hokejovej príprave.

V rozhovore spoznáte aj pikantné detaily z tréningov hviezdnych profíkov, ktorí sa pod jeho vedením pripravujú v lete. „Martin Fehérváry príde a ihneď prvé, čo povie: ‚Dobre, o 5 eur!’ Pavol Regenda zas miluje súťaže a doťahovačky,” usmieva sa pri spomienke na súťaživosť profesionálov, ktorí si neodpustia ani tie najmenšie stávky.

Nezabudnuteľné sú spomienky Mateja Múčku na MS v hokeji do 18 rokov v Rusku, kde bol súčasťou generácie s Marekom Viedenským či Martinom Štajnochom. „Išli sme do oslabenia, vyhodili sme puk, Rišo Pánik uletel a gól na 1:0. To bola eufória!” zaspomínal si na zápas proti Rusku.

Ešte väčší priestor venoval historke o trénerovi Milanovi Stašovi, ktorý na letisku nabíjal svoj telefón cez zásuvku pri obrovskom vianočnom stromčeku a spôsobil výpadok elektriny.

Matej Múčka otvorene rozprával aj o svojej trénerskej filozofii. „Chcem byť pre deti autorita, ale aj kamarát a vzor. Snažím sa im ukázať každý cvik, aby videli, že sa to dá,” vysvetľuje s tým, že ho teší, keď u svojich zverencov vidí progres. Jeho ambíciou je posunúť sa do profi hokeja a pracovať aj s reprezentáciou.

V zábavnej a inšpiratívnej najnovšej epizóde podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk sa dozviete veľa nielen o hokejových zručnostiach, ale aj o tom, ako skúsenosť z I. ligy v Topoľčanoch, kde praváci hrali III. tretinu s ľavačkami, formovala cestu Mateja Múčku k vrcholovému trénerskému remeslu.

Peter Jonák, jeden z najúspešnejších slovenských arbitrov, otvorene rozprával o svojej ceste k pískaniu hokeja. Začínal ako mladý korčuliar, ktorý sa napriek slušnej úrovni nepresadil v silnej konkurencii vtedajších talentov ako Karol Rusznyák či Ľubomír Kolník. Keď mu bývalý tréner odporučil, aby to skúsil ako rozhodca, nečakal, že sa už ako 22-ročný stane hlavným arbitrom v najvyššej slovenskej súťaži.

Podcast ponúka fascinujúci pohľad na vývoj hokeja od „old school” rozhodovania, keď legendárny fínsky rozhodca Seppo Mäkelä bez znalosti angličtiny dokázal postaviť do pozoru celú ruskú „zbornú”, až po dnešnú éru diskusií s trénermi. „Na Slovensku robíme z hokeja niekedy talkshow,” poznamenáva Peter Jonák s úsmevom.

Bonbónikom pre fanúšikov je rozprávanie Petra Jonáka o MS v hokeji 2006 v Rige, kde bol súčasťou situácie, ktorá vošla do histórie - zápas Lotyšsko vs. Kanada sa kvôli nesúhlasu domácich fanúšikov s rozhodnutiami amerického arbitra zmenil na 3-hodinovú drámu s hádzaním predmetov na ľad a následnou pouličnou demonštráciou. Práve Peter Jonák musel následne spolu s Milanom Novákom pískať kritický zápas Lotyšska s USA, kde sa rozhodlo o vypadnutí domácich.

„Lotyšskí fanúšikovia? To je taký nepodarenejší bratranec slovenského fanúšika,” vtipkoval Peter Jonák, ktorý svojím pohotovým manažovaním zápasu pravdepodobne zabránil ďalšiemu škandálu.

V rozhovore sa dozviete aj o zlatej generácii slovenských rozhodcov, o ich úspechoch na vrcholných podujatiach a o tom, ako sa hokej zmenil z tvrdej kontaktnej hry na rýchlejší a technickejší šport.

Nenechajte si ujsť príbehy zo zákulisia, spomienku na mediálny hokejový turnaj, kde Peter Jonák prekvapivo exceloval ako ofenzívny hráč, a zamyslenie nad atmosférou na hokejových štadiónoch kedysi a dnes.

Nitriansky hokejista, ktorý je držiteľom rekordu za najviac bodyčekov v našej najvyššej súťaži, sa v rozhovore otvorene rozhovoril o svojej kariére a životných skúsenostiach. Martin Vitaloš prezradil, ako sa ružinovský odchovanec dostal cez Slovan až do švédskeho klubu Rögle, kde strávil dve sezóny.

Diváci sa dozvedia zaujímavé a miestami humorné príbehy z jeho pobytu vo Švédsku vrátane ochutnávky surströmmingu (fermentovanej ryby), ktorá sa skončila nepríjemnou skúsenosťou, ale aj pozitívne momenty zo švédskej hokejovej kultúry. Martin Vitaloš tiež otvorene porozprával o náročnej epizóde v českej Plzni, kde nemal takmer žiadny priestor na ľade a dokonca ho poslali hrať za Klatovy do tretej najvyššej súťaže.

Rozhovor postupne prešiel k jeho najväčšiemu kariérnemu úspechu - zisku majstrovského titulu s Nitrou, kde si zaspomínal na kľúčový moment sezóny a následné oslavy. Martin Vitaloš tiež zaznačil svoje plány do budúcnosti vrátane ambícií zahrať si opäť v zahraničí, ale odhalil aj prekvapivé štúdium diplomacie ako prípravu na život po hokejovej kariére.

V uvoľnenej atmosfére plnej vtipných momentov sa dozviete, prečo sa tento tvrdý obranca stal postrachom útočníkov v našej extralige, aký typ bodyčekov preferuje a aká je jeho hokejová filozofia.

Táto epizóda ponúka výnimočný pohľad do života jedného z najvýraznejších hráčov slovenskej extraligy, ktorý otvorene rozprával o vzostupoch aj pádoch svojej hokejovej kariéry.

Charizmatický útočník, ktorý bol v roku 2004 draftovaný Phoenixom Coyotes v rovnakom ročníku ako Alexander Ovečkin či Jevgenij Malkin, sa v rozhovore vrátil k hokejovým začiatkom. Ako chlapec, ktorého hokej bavil nielen na štadióne, ale aj mimo neho - či už pri vytváraní hokejok z čísel autobusov, alebo zo zemiakových vriec.

Roman Tománek bol najlepším strelcom majstrovstiev sveta do 18 rokov, o prvenstvo sa delil s Philom Kesselom. Napriek talentu však v rozhovore priznáva, že vtedy ani nevedel, čo draft znamená.

V najnovšej epizóde podcastu suSPEAK na ŠPORT.sk sa dozviete detaily aj o premiére Romana Tománka v kempe Phoenixu, kde neveril vlastným očiam, keď ho trénoval Wayne Gretzky. Rovnako úprimne porozprával aj o svojom pôsobení v zahraničí - od divokých zážitkov v Kazachstane, kde zažil cestu po púšti a aj ulomené koleso, až po nemeckú precíznosť v Rostocku.

Fanúšikovia slovenského hokeja si určite vychutnajú spomienky na pôsobenie v Nitre, kde vytvoril obávané ofenzívne duo s Jozefom Stümpelom. Hovoril aj o tom, že v jednej sezóne mal po desiatom zápase 0+0, no nakoniec skončili s vyše 70 bodmi. Roman Tománek má na konte viac ako 40-gólovú sezónu v extralige a patrí k hokejistom, ktorým chýba vo vitríne len slovenský titul. Dvakrát sa dostal do finále - najprv s Nitrou, potom s Banskou Bystricou, vždy však ťahal za kratší koniec.

V rozhovore si zaspomína na „staré časy” aj Rasťo Konečný, ktorý s Romanom Tománkom zdieľal spoločný ľad, a prezradil, ako vyzerali ich spoločné rozcvičky: „‚Gejzo’ si zobral puk, ‚prešmotlal’ a vystrelil. A my dvaja mu hovoríme, že by sme si mohli ten puk ešte vymeniť. A Gejzo: ‚Sorry, chalani. Ja si skúšam’.”

Skúsený útočník, ktorý síce dnes stále hrá, ale zároveň už aj trénuje mládež v Považskej Bystrici, sa zamyslel aj nad pokračovaním svojej aktívnej kariéry: „V mojom veku je to v tomto smere už také, že ak to nebude mať význam, ani hlavu, ani pätu, tak to jednoducho ukončím.”

Rozhovor uzatvoril úprimným odkazom mladým hokejistom, v ktorom upozornil, že jeho príbeh je príkladom toho, ako môžu byť blízko k rozprávkovej kariére, ale zároveň od nej aj ďaleko. Zdôraznil, že talent nestačí, dôležitá je drina a schopnosť požiadať v ťažkých chvíľach o pomoc.

Rozhovor ponúka fascinujúci pohľad na cestu človeka, ktorému vážne zranenie kolena v mladom veku ukončilo sľubnú hokejovú kariéru. Milan Bališ v suSPEAKu detailne opísal osudový moment, keď pri bežnej hre futbalu počas letnej prípravy utrpel komplexné zranenie kolena, ktoré napriek operáciám a rehabilitáciám predčasne ukončilo jeho hokejovú dráhu.

Dozviete sa, ako sa z bývalého talentovaného obrancu stal uznávaný kondičný tréner. Po konci kariéry pracoval Milan Bališ ako pumpár či predavač v hokejovom obchode, kým sa postupne dostal k trénovaniu. Dnes jeho služby vyhľadávajú najzvučnejšie mená slovenského hokeja vrátane Tomáša Tatara, Martina Fehérváryho či Pavla Regendu.

Mislav Rosandič si zaspomínal na svoje hokejové korene v Záhrebe, odkiaľ ako 13-ročný prišiel na Slovensko. Popísal náročné začiatky v Dubnici nad Váhom, kde sa musel vyrovnať nielen s novou krajinou, ale aj s celkovým prispôsobením sa životu mladého hokejistu mimo domova. Jeho rodičia podnikali týždenné cesty, aby podporili svoje deti v športovej kariére, keďže na Slovensko prišiel aj jeho brat Vilim, ktorý sa stal brankárom.

V rozhovore tiež opísal proces získania slovenského občianstva, svoje účinkovanie v juniorskej reprezentácii a neskoršie úspechy na medzinárodnej scéne. Netají sa tým, že jeho najobľúbenejším hráčom bol Sidney Crosby, s ktorým by sa rád stretol na blížiacich sa majstrovstvách sveta.

Zaujímavou časťou rozhovoru je aj jeho zmena hernej pozície, keď sa z útočníka stal až v 18 rokoch obranca. Hovoril o tom, aké náročné bolo osvojiť si nové herné návyky a ako sa postupne vyprofiloval na hráča, ktorého trénerské štáby oceňujú pre jeho schopnosť prispôsobiť sa rôznym herným systémom.

V rozhovore Mislav Rosandič spomenul aj to, aký vplyv malo na jeho výkony otcovstvo, keď sa mu pred piatimi rokmi narodila dcéra. Práve v sezóne po jej narodení zaznamenal bodovo najúspešnejšie obdobie svojej kariéry.

O situácii hokeja vo svojej rodnej krajine Mislav Rosandič povedal: „Hokej v Chorvátsku zatiaľ nemá svetlú budúcnosť. Chýbajú tam základné podmienky ako štadióny. Keby ste videli, v akých podmienkach sa tam trénuje... Keď som sa po rokoch vrátil pozrieť na štadión, kde som vyrastal, zostal som v šoku. Bolo to biedne, takmer som sa rozplakal.”

UPOZORNENIE: Nasledujúca relácia nie je vhodná pre divákov mladších ako 18 rokov.

UPOZORNENIE: Nasledujúci podcast nie je vhodný pre divákov mladších ako 18 rokov.

UPOZORNENIE: Nasledujúca relácia nie je vhodná pre divákov mladších ako 18 rokov.

UPOZORNENIE: Nasledujúca relácia nie je vhodná pre divákov mladších ako 18 rokov.